Informácie o autorovi
Beniak, Valentín
Dátum narodenia: 1894
Dátum úmrtia: 1973
Popis:
Narodil sa 19. februára 1894 v Chynoranoch v roľníckej rodine. V rodnej obci navštevoval aj ľudovú školu. Po vážnom úraze nohy, ktorý ho poznačil na celý život, sa už v detstve začal intenzívne čitateľsky venovať literatúre, najmä poézii. Neskôr navštevoval meštiansku školu v Nitre, v Topoľčanoch a zmaturoval na Gymnáziu v Nitre. Pre nedostatok financií musel zanechať štúdium na Právnickej fakulte v Budapešti. Po návrate domov sa venoval notárskej práci a pôsobil na úradoch v Šisove, Chynoranoch, Bánovskej Kese, Dvorníkoch a opäť a najdlhšie v rodnej obci (1919 - 1935). V uvedenom období začal publikovať prvé básne v Slovenských pohľadoch (1923) a v roku 1928 s podporou vtedajšieho nitrianskeho župana, básnika a prozaika Janka Jesenského, ale vlastným nákladom vydal v Topoľčanoch prvú básnickú zbierku Tiahnime ďalej oblaky. Štefan Krčméry pri jej recenzovaní v Slovenských pohľadoch v tom istom roku oceňuje dielo mladého básnika a píše: "Beniak nerád omáľa veci už pohovorené. Svoju bôľu hľadá svoj obraz, a nájde ho zavše tak, že čitateľa zmrazí svojou robustnosťou. Tak, ako to bývalo u Janka Kráľa, nositeľa velikých túžob v nešťastných okolnostiach, v živote utrpením presýtenom.“ Zrejme ani sám autor týchto slov si neuvedomil, že vo vyslovenom je zároveň veľký kus proroctva. V nedlhom časovom slede Beniak vytvoril a publikoval ďalšie básnické zbierky - Ozveny krokov (1931) Kráľovská reťaz (1933) počas pôsobenia v Novej Bani vyšli zbierky Lunapark a Poštový holub (1936) Bukvica (1938). Posledné dve boli ocenené Štefánikovou krajinskou cenou a cenou Nakla-dateľstva L. Mazáča. Po presťahovaní do Bratislavy v roku 1939 vydal zbierku básní Vigília. Zároveň začal vykonávať funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov a o rok neskôr bol zvolený za jeho predsedu. Beniak i v tomto období rozvíja svoju publikačnú aktivitu, rodia sa ďalšie zbierky básní - Žofia (1941 - s ilustráciami Ľ. Fullu) Strážcovia a ochrankyne Slovenska (1942 - s reprodukciami obrazov M. Benku) Igric (1944 - s ilustráciami V. Hložníka) a kniha úvah Sebe i vám (1943). V roku 1947 bol preložený do dôchodku a ako bývalému úradníkovi pracu-júcemu v ministerskom aparáte Slovenskej republiky počas vojny mu nebolo umožnené publikovať vlastné verše. Preto intenzívne pokračoval v začatej prekladateľskej činnosti (z diel Wildea, Madácha, Shakespeara a i., často pod pseudonymami Fra Makárius a Ján Kováč) v ktorej mohol uplatniť svoje poetické majstrovstvo. Po takmer dvadsiatich rokoch sa mu opäť otvorila možnosť publikovať vlastnú tvorbu časopisecky a v roku 1966 bola vydaná antológia z jeho tvorby pod názvom Reťaz. V čase spoločensko-politického odmäku konca 60-tych rokov vytvoril a publikoval básnické zbierky Hrachor (1967) reedične a spolu knižne vyšli zbierky Žofia a Popolec (1967) bibliofília Klásky zo zberu 1967 (1968) doplnené vydanie Igrica (1969) nová zbierka básní Plačúci amor (1969). V závere života sa básnik ešte dočkal vydania zbierok Sonety podvečerné (1970) a Medailóny a medailóniky (1971). Na jeho sklonku by ho oficiálna"konsolidačná“ vrchnosť bola rada opäť osobne a finančne znemožnila, ale jeho dielo už nebolo možné ignorovať. Vyrylo príliš hlbokú brázdu do pôdy slovenskej literatúry na to, aky ju bolo možné zahladiť. Beniak zomrel 6. novembra 1973 v Bratislave. Dobová domáca slovenská tlač prešla popri tejto udalosti nedôstojným mlčaním. Aj napriek tomu sa s básnikom prišla rozlúčiť veľká skupina ľudí z kultúrnej i literárnej obce, ba aj početní rodáci z Chynorian. Pochovaný bol vedľa manželky Šarloty na Martinskom cintoríne.