Leopold Lahola (30. 1. 1918 – 12. 1. 1968) ako mladý človek Leopold Arje Friedmann – bezpochyby veľmi nadaný, pretože už počas stredoškolských štúdií preložil výber z novohebrejskej poézie pod názvom Chamsin (1940) – namiesto realizácie svojich umeleckých zámerov (súkromné hodiny maľby u Jána Mudrocha) prežil rasovú diskrimináciu a perzekúciu. Musel prerušiť štúdium na filozofickej fakulte, bol internovaný v pracovnom tábore v Novákoch, stratil všetkých svojich blízkych. Podarilo sa mu ujsť a spolu s jednotkami Československého armádneho zboru sa zúčastnil bojov pri oslobodzovaní nášho územia. Vrátil sa ako podporučík Lahola. Tento podpis sa objavil pod článkami publikovanými vo vojensko-politickom denníku Bojovník v roku 1945. V redakcii nezostal dlho a koncom 40-tych rokov už patril k najrenomovanejším súčasným dramatikom. Divadlá uviedli jeho hry Bezvetrie v Zuele (1947); Štyri strany sveta (1948) a Atentát (1949). Vydavateľstvo Pravda ohlásilo súbor poviedok s názvom Sedem brán a v jednom z rozhovorov autor povedal, že pripravuje román.
Impulz k písaniu pre film u Laholu zrejme vyšiel zo súťaže o námet (október 1945); ktorej sa zúčastnil textom Zabloudil v Praze a získal čestné uznanie. Lahola sa stal takpovediac expertom na vojnové témy. Počas štyroch rokov realizoval štyri projekty a vo forme scenárov rozbehol tri ďalšie. Scenáristicky (spolu s M. Fáberom) sa podieľal na titule Františka Čápa Bílá tma (1948); spolu s Waldemarom Sentom na Bielikových Vlčích dierach (1948) a sám napísal predlohu k filmu Návrat domů (1948) režiséra Martina Friča. Ten posledný je zrejme najväčšmi jeho, pretože má rovnakú atmosféru a filozofické východiská ako súbežne písané poviedky publikované až v roku 1968 pod názvom Posledná vec. Ústredným problémom je existenciálne poňatá nemožnosť návratu do mierového života, v ktorom už nejestvujú blízki, inakosť ľudí, ktorým „smrť dýcha na zátylok“ a ktorí ju sami nedobrovoľne spôsobovali. Krátkometrážna „protivojnová agitka“ Epizódka z toho istého roku protestuje proti spoločenskému tolerovaniu „nevinných“ foriem ľudskej agresivity. Použitím montážnych postupov evokuje v Laholovom režijnom stvárnení spomienku na ruskú avantgardu a v slovenskom kontexte je ojedinelá. Ideologicky motivovaná kampaň, rozpútaná kvôli existencialistickému podložiu hry Atentát rozhodla v roku 1949 o Laholovom vysídlení do Izraela, neskôr zakotvil v „západnom“ Nemecku – písal scenáre, divadelné a televízne hry, režíroval. V ovzduší politickej liberalizácie 60-tych rokov Lahola opäť navštívil vlasť. Mohol u nás znovu publikovať, dokonca mohol režírovať film Sladký čas Kalimagdory (koprodukcia SRN, 1968) podľa utopického románu Jana Weissa Spáč ve zvěrokruhu. Tesne po jeho dokončení v Bratislave umrel.