Informácie o autorovi
Vansová, Terézia
Dátum narodenia: 1857
Dátum úmrtia: 1942
Popis:
Vyrástla z poromantického obdobia a nevyhranila sa jednoznačne na realistickú spisovateľku, najvýraznejšiu časť jej diela predstavujú spomienkové a dokumentárno-memoárové prózy; pre slovenskú literatúru urobila veľa aj ako organizátorka a redaktorka.
Životopisné údaje:
Narodila sa 18. apríla 1857 vo Zvolenskej Slatine, kde bol jej otec Samuel Medvecký evanjelickým farárom. V rodičovskom dome mala možnosť stretávať sa v významnými osobnosťami národného života – J. Franciscim, A. Sládkovičom, A. H. Škultétym a inými. Už vtedy sa v nej prebúdzal záujem o literatúru a tiež o národné a spoločenské problémy. Na strednej škole študovala len dva roky, veľa sa však vzdelávala sama, najmä z literatúry a časopisov. Upútala ju najmä nemecká rodinná literatúra, ktorá neskôr ovplyvnila aj jej tvorbu. Roku 1875 sa vydala za Jána Vansu, farára zo spišskej dedinky Lomnička. Mala jedného syna, ktorý zomrel ako dieťa. Práve vtedy - v zúfalstve začala písať básne. Verše boli v nemčine, vyjadrovali bôľ a beznádej matky a uverejňovala ich v miestnom časopise. V roku 1881 sa Vansovci presťahovali do rodiska manžela, na Pílu. Tam prežili tridsať rokov a na Píle vznikla aj prevažná časť Vansovej literárneho diela. Okrem toho pomáhala manželovi pri ľudovýchovnej práci a redigovala prvý ženský časopis na Slovensku – Dennicu. Chcela ním prispieť k výchove slovenských žien, uverejňovala články o manželstve, rodinnom živote, móde, spoločenskom správaní, kuchárske rady a pod. Spolupracovala s E. M. Šoltésovou, Ľ. Podjavorinskou, s Timravou a inými. Neskôr časopis obohatili príspevky od mladej umeleckej generácie a začal vychádzať v spolku Živena, kde ho redigovala E. M. Šoltésová. Vansovej umeleckú tvorbu komplikovala vážna manželova choroba. V roku 1911 sa presťahovali do Banskej Bystrice, kde po manželovej smrti pokračovala v tvorbe, istý čas redigovala časopis Slovenská žena. Vansová zomrela v Banskej Bystrici 10. októbra 1942.
Diela:
Prvé verše pod názvom Moje piesne uverejnila Vansová v časopise Orol (pravdepodobne ich tam poslal Pavol Dobšinský – manžel Vansovej sestry). Cieľavedome sa začala venovať prozaickej tvorbe na Píle. Písala poviedky, črty, besednice, väčšina z nich mala romantický charakter. V niektorých prózach už používala motívy zo spoločenského života a realistickú kresbu prostredia. Doboví kritici jej často vyčítali, že jej prózy sú sentimentálne a nie sú dostatočne psychologicky prepracované, že dramatické situácie nahrádza opisom a rozprávaním. Jej tvorba pokračovala novelami Obete márnomyseľnosti a najmä Chovanica (1891). Vtedy už mala Vansová za sebou prvý román Sirota Podhradských (1889) – bol to prvý román slovenskej ženy – spisovateľky vôbec. Kladne ho prijala aj kritika (Vajanský). Umelecky najhlbšie boli tie Vansovej prózy, v ktorých sa opierala o vlastnú životnú skúsenosť, prostredie vidieckych škôl a život vidieckej inteligencie. Takéto svieže realistické obrazy nájdeme v cestopisnej próze Pani Georgiadesová na cestách, v cykle poviedok Z fary a zo školy a v románových kronikách Paľko Šuška a Danko a Janko. Tieto prózy majú umeleckú i dokumentárnu hodnotu. Memoárový charakter majú aj dokumentárne prózy Životopis Terézie Medveckej rod. Lange, Zo zašlých časov a ďalšie práce. V Slovenských pohľadoch uverejnila seriál osemnástich próz Z našej dediny, ktoré svedčili o jej dobrej znalosti ľudových zvykov, myslenia i umenia. (Šoltésová o nich poznamenala, že „keby Vansová nič iné nebola napísala, nimi samými by si bola vydobyla čestné miesto v slovenskej literatúre“) Vansová písala tiež scenáre divadelných predstavení pre tisovských ochotníkov. Po 1. svetovej vojne vydala Zobrané spisy a romány – historický román Kliatba, román Sestry. Napísala tiež memoárovú prózu o svojom manželovi - Ján Vansa.