Informácie o titule

Orchidea Nostalgis

Autor: Žáry, Štefan

Žáner: Žánre iné - Poézia

Jazyk: Slovenský

Rok: 2004

Popis:

Zatial posledný literárny počin  Štefana Žáryho predstavuje kniha poézie Orchidea nostalgis.

A nostalgia je naozaj to, čo sa ako stužka tiahne celou zbierkou. Žáry ju vníma ako krásne spomínanie, ale uvedomuje si, že pamäť ako taká je redundantná, ale rada opakuje niektoré veci, aby báseň mohla začať existovať a aby sila básnického výrazu, o ktorý sa človek snaží celý život, mala čo povedať aj po vyše šesťdesiatich rokoch publikovania. Potom právom môžeme povedať, že sa mu to aj podarilo, hoci hneď v prvej básni cítime smútok, akoby sa namiesto spomínanej čašníčky, ktorá ho obsluhuje, sama poézia venovala radšej iným – mladším: „Od istého času/ dáva na seba čakať -/ venujúc sa radšej/ mladším zákazníkom.“ Tak sa začínajú štyri celky hodnotenia, sebahodnotenia a reflektovania, ktoré tvoria knihu. Iste, Žáryho kontext a dikciu smerovania nemožno odlúpiť od jeho predchádzajúcich diel, je s nimi spätá, nadväzuje na ne a ďalej rozvíja. Je krásne sledovať, ako perfektne vie Žáry využiť silu metafory, ktorej sa naučil vo svojom nadrealistickom období: „A trochu ťažšie hmatateľná/ tepna celkom zreteľne odbíja/ jamb. Vtedy si navrávam,/ že žijem nový úsvit.“ Pri čítaní Orchidey nostalgis som však nemal pocit, že mám v rukách novú zbierku, ale akoby som sa ponoril do sveta výberu toho najlepšieho, čo básnik napísal. V istých intenciách to aj tak bolo, veď Žáry vybral a vydoloval zo seba to najlepšie, čo mohol a ponúka to čitateľovi. Isté programové naplnenie nachádzame vo veršoch: „V posolstve tentoraz/ mienim sa zaoberať stavom topánok,/ v ktorých omína/ tá spadnutá duša.“ Znova sa v niektorých básniach vracia do vojnového Ríma, kam Žáryho zavial osud v uniforme vojaka armády slovenského štátu. Pri iných zase máme pocit, že sú len akýmsi pekným lyrickým obrázkom, ktorý dopĺňa kontext zbierky, ale pri uvedomení si všetkých možných zážitkov autora a vecí, ktoré sa v jeho živote mohli odohrať (a niektoré určite aj odohrali) sa aj pred nami otvára v jednoduchých veršoch nádherný svet konotácií, ktorými nás vťahuje do svojho najosobnejšieho vnútra a predstavuje sa nám akoby odznova. A my dokonca mu potom odpúšťame aj mentorstvo a poúčanie, ktoré čitateľ v poézii len nerád vidí: „Lyžica tejto malvázie/ vás ešte možno zachráni,/ handliari poézie.“ No uvedomujeme si, že pri tom všetkom, tento básnik má na to aj právo. Môže si pokojne dovoliť byť rozhnevaný: „Do jedného všetci špina!“ a takisto má právo na svoj smútok: „Nemám čas žiť dnešok,“ kde cítime to, že aj on bolestne vníma neustále zrýchľujúce sa tempo životného štýlu a to, že ľudia si aj preto nájdu menej času nielen na poéziu, ale aj na seba: „A človek nepochopí,/ čo je ešte nutnosť,/ čo zbytočná zásoba.“ Nie je v tom aj nejaká túžba vymaniť sa zo zúfalstva a znova nájsť zmysel života? Určite áno. Básnik, tak ako v iných zbierkach, sa rád pridržiava skutočnosti, uvedomujúc si, že prekonať stopy, ktoré vo vedomí a podvedomí človeka zanechali jednak vojnové hrôzy a jednak tie povojnové, je zložitý proces, ktorý si vyžaduje čas. Zmysel ľudského života vidí v akomsi hľadačstve, v pohybe vpred, vo viere v budúcnosť. Takisto vie bez zbytočnej sentimentality vnímať postavy rôznych ľudí, nielen básnikov, ale celkovo tých, ktorý sa v jeho púti mihli, ktorých si zapamätal a má ich pre niečo rád. Je to vnímanie raz cez nejaký príbeh, inokedy pomocou vlastnosti, ktorú zachytí svojským osobitým štýlom. A keď dôjde na sebahodnotenie, vie byť rovnako kritický a tvrdý: „Psa nemám, sám si psím.“
Žáry je básnik, ktorého inšpirácia neopúšťa snáď nikdy a nemá vôbec žiaden problém rozohrať s nami hry plné slov ani dnes, nezabúda však pri tom na súdnosť a vie, kde sú hranice poézie a kde iba obyčajného slovičkárenia: „Ó slovo oslovoď od oslích osláv.“
Takto sa Žáry postupne prepracuje až k poslednej básni, ktorá nesie názov zbierky a po vynorení z nej máme stále toľko dychu, že by sme vládali ešte jedno takéto sústo („Teda všetko začať odznova!“). A my si uvedomujeme jeho slová: „pokým to tajomné, nepoznané/ neprestane šíriť ťarchavé ovzdušie –/ veď v jeho fluide ako v plodovej vode/ bude oválnieť plod budúcej básne/ a z vložených génov začne komponovať/ skvelý, netušený fenomén.“ Tento fenomén sa dá cítiť aj z jeho veršov.