Informácie o titule

Akýsi úsmev (Un certain sourire)

Autor: Saganová, Francoise

Žáner: Próza

Jazyk: Slovenský

Rok: 1965

Číslo vydania: 1

Rok originálneho vydania: 1956

Popis:

„Akýsi úsmev“ je v poradí druhé dielo francúzskej spisovateľky Françoise Saganovej, ktorá svojou prvotinou „Dobrý deň, smútok“ dosiahla r. 1954 svetový úspech, Kritika sa už vtedy zhodovala v tom, že táto osemnásťročná maturantka, vlastným menom Françoise Quoirezová, tu vlastne v celkom zrelom diele formuluje lakonickou rečou a hlasom akéhosi nového ženstva životný pocit svojej vytriezvenej generácie osamelých mladých ľudí, odcudzených sebe i svetu, ktorí sa rozčarované obzerajú vôkol seba po šťastí a nenachádzajú ho. Dielo, ktoré nasleduje po senzačnom debute, má vždy určujúci význam pre autorove osudy, pretože nevyhnutne musí byť alebo potvrdením mimoriadnosti literárneho zjavu, alebo zatmením senzácie. A tak sa „Akýsi úsmev“ očakával s neobyčajným záujmom, a keď r. 1956 vyšiel, stal sa celkom jednoznačným testom erudície dvadsaťročnej autorky.
V tomto „modernom“ ľúbostnom romanete sa už začala jasne črtať jedna zo Saganovej „hrdiniek našich čias“, ktorých podoby dokresľovala v rýchlo nasledujúcich prácach „O mesiac, o rok“ (1957), „Máte rada Brahmsa…“ (1959), a o niekoľko rokov už malo jej dielo, rozšírené o dramatický žáner hrou „Zámok vo Švédsku“ (1960), baletom „Schybené randevú“ (1961) a drámou „Kedy-tedy husle“ (1962), ozajstné silové pole, ktorého účinky sa prejavovali aj tam, kde práve „Akýsi úsmev“ vyvolal svojím odvážnym pohľadom do sexuálneho života dnešnej mládeže odmietavý postoj, i keď by sa dalo preukázať, ako pôsobila Saganovej zavrhovaná diagnostika pri vzniku nejedného beletristického a filmového diela – aj slovenského. Takto sa stalo, že slovenskému čitateľovi, hoci teraz už pozná Saganovej neskoršie diela, dostáva sa do rúk tento jej druhý román s desaťročným oneskorením.
Je to príbeh krátkeho ľúbostného pomeru mladej právničky Dominique, vnímavého a citlivého dievčaťa komplikovaného intelektuálskeho typu so starším ženatým mužom, ujcom jej vtedajšieho študentského partnera v láske. Takto vznikajú v dvoch prekrývajúcich sa trojuholníkoch kolízne situácie, ktoré však nie sú nijakými citovými drámami, pretože všetci zúčastnení si erotiku kontrapunkticky ladia so svojou neprekonateľnou osamelosťou a nudou, takže náruživosť ich nemôže zdolať, oni ju len neprestajne vyhľadávajú, lebo „keď sa nudiť, tak už vášnivo“. A ak by jednako len nejaké to hlbšie rozochvenie, nejaká citová viazanosť, čomu sa Dominique napokon ani neubráni – „sme dospelí, civilizovaní a rozumní ľudia“, nebudeme si predsa spôsobovať utrpenie. Dominique si to vysvetľuje tak, že tá citovo podfarbená telesná túžba za zrelým mužom „v nej vznikla azda len krátkou neprítomnosťou tej prázdnoty, z ktorej sa zvyčajne skladá jej život“. Ustavičné vedomie tejto nudy je veľmi podstatné: „Základom všetkého je moja únava, moja nuda. Ostatne, sú to pevné základy, skvelé. Na týchto veciach možno vybudovať krásne a trváce zväzky: na samote, na nude.“
No netreba si predstavovať tú parížsku študujúcu mládež horšiu od dnešnej mládeže iných miest a krajín. Aj ti mladí ľudia chodia na prednášky, skladajú skúšky a diskutujú o aktuálnych problémoch. Ak sa o tom z románu dozvieme len máločo, to preto, lebo láska je ich najprvoradejším problémom. Vari to bolo vždy, ibaže sa o tom takto nepísalo. Saganová však neredukuje život mladých ľudí na erotiku, ona si len urobila z tejto zložky predmet psychologického a literárneho záujmu a rozoberá ju tak vecne, pokojne a tak otvorene, ako žena azda ešte nepísala o sexuálnom živote. Jej jazykový prejav je na vysokej, kultivovanej úrovni bez slangových a hovorových polôh, do ktorých sa s takou obľubou štylizuje próza, len čo sa dotýka života mladých ľudí, a jej psychologická analýza, nesporne najcennejšia stránka Saganovej diela, dosahuje miestami ponor jej obľúbeného majstra a veľkého vzoru Marcela Prousta.
A literárny zámer? Prichodí veriť tomu, čo hovorí jej veľmi blazeovaná, no jednako len múdra Dominique: „Dochádzam k oveľa jasnejšej pravde, než sú tie úbohé, malé, poprežúvané pravdy mojich smútkov.“